životný štýl občanov
Motorkárom sa človek musí narodiť"
Ondrej Hankovský má 39 rokov, žije v Mýtnych Ludanoch, a namiesto krvi mú v žilách prúdi benzín. Jeho životnou náplňou je prerábka motoriek podľa vlastných predstáv. Ako sám hovorí: „Život žijem, nie prežívam...“ a „Motorkárom sa človek nestane, motorkárom sa človek musí narodiť“.
Ondrej Hankovský začínal ako socialistický motorkár
Začínal som asi v 12-tich rokoch so SIMSONOM ako každý socialistický motorkár z 80-tych rokov. V tej dobe to bola zelená motorka za 7 tisíc korún slovenských, čo pre mnohých znamenalo po slovensky povedané „prepych“. Pre mňa to bola vec, ktorá patrí k životu automaticky. Už vtedy som vedel, že život sa neskladá z peňazí, ale z príjemne prežitých chvíľ. Začal som si na ňu poctivo od 12-tich rokov šetriť, a na jeseň v roku 1988 som bol najšťastnejší na svete, Simson bol doma! Po lepšom prezretí som zistil, že je to hrča 1. stupňa. Tam sa to celé začalo.
Zakliesnený pod motorkou a Áviou
Ako som už spomenul, začalo sa to stým Simsonom. Kamaráti povedali: „Opravíš toto – hento a bude dobre.“ Zistil som, že to nejde a celého som ho rozobral. To bola zima 1988. Na jar 1989 som bol šťastným majiteľom vodičského oprávnenia. Bola to doba, kedy platil zákon: „Na malý motocykel nie je potrebná prilba.“ V júli 1989 sme sa s kamarátmi na 5 motorkách, vybrali preskúmať krásu Slovenska a Moravy. Za chladného rána sme išli z Liptovskej Mary. Na ceste sme mali vážnu dopravnú nehodu, kolíziu 5 motoriek a Ávie. Okrem mňa všetci vyviazli bez škrabanca. Ja som to schytal čelne do zadu Ávie. Prvé čo som počul, boli slová môjho kamaráta: „Keď to Hanky prežije, ja budem väčne živý“. Otvoril som oči, okolo mňa bolo plno ľudí. Bol som zakliesnený pod motorkou a Áviou. Život mi zachránila prilba, ktorá vtedy nebola povinná. Uvedomil som si, že to nebol príkaz ale moje rozhodnutie. Prešlo už 24 rokov a ja jazdím a žijem, žijem a jazdím, a viem že je to na celý život.
Do motoriek dávam kus zo seba
Pri prestavbe motoriek sa mi jedná o to, aby som vyjadril kus zo seba. V štýle v ktorom stavám, prihliadam hlavne na bezpečnosť a idem si svojou cestou. Keď to mám v krátkosti definovať, môj štýl sa zastavil niekde v 80-tych rokoch. Móda prichádza a odchádza, no ja som stále v tých 80-tych. Moje motorky sú charakteristické oblými tvarmi, s nádržou v tvare slzy, v štýle známeho filmu EASE RIDERS, či HARLEY DAVIDSON, a MARLBORO MAN. Žiadne ostré hrany, žiadne moderné veci. U mňa pretrváva stará dobrá klasika.
Navštevujem HARLEY DAVIDSON na Balatone a FAKER SEE v Rakúsku
Jazdím po Európe. Určité obdobie som sa zúčastňoval výstavy stavaných motocyklov EMAT v Budapešti, zaradených do celosvetovej šnúry stavaných motocyklov. Momentálne jazdím rekreačne. Pravidelne navštevujem stretnutie HARLEY DAVIDSON na Balatone a najväčšie stretnutie motorkárov FAKER SEE v Rakúsku, na ktorom sa tento rok zúčastnilo neuveriteľných 80 tisíc motoriek. Je fantastický pocit prísť na takúto akciu a nebyť najhorší. Stretnete tu kopu ľudí s podobnou krvnou skupinou ako som ja. Tam sme si všetci rovnakí. Neporovnáva sa lepšie – horšie, drahšie – lacnejšie. Rád sa zúčastňujem aj menších akcií usporiadavaných na Slovensku mojimi kamarátmi a známymi, napríklad RIDERS PARTY.
Merítkom úspechu je úsmev okoloidúcich ľudí a ich pohľady
Pre mňa celá stavba motorky je o vyjadrení môjho vnútra. Nikdy svoje stavby neprepočítavam v eurách, nikdy ich neprepočítavam v odrobenom čase. Merítkom je úsmev okoloidúcich ľudí a ich pohľady. Ako sa mi to stalo pri jednom staršom pánovi, ktorý sa pristavil pri mojej ČZete. Z jeho pohľadu sa dalo vyčítať, že to nieje pohľad obdivu, bol to pohľad spomienok. Motorka bola z obdobie jeho mladosti.
Minulosť, prítomnosť a budúcnosť
Moje stavby sa dajú rozdeliť na tri základné časti, a to minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Minulosť je to čo bolo a nesmieme na to zabudnúť. V prítomnosti jazdím na zelenom Simsone a žltej trojkolke a som veľmi spokojný. Mám ešte ďalšiu historickú trojkolku ČZ 150 a jednu detskú trojkolku vo vlastnej projekcií a vlastnej výroby. Do budúcna chystám jednu trojkolku z povojnového československa a zopár detských trojkoliek. Deti sú to, čo tu po nás zostáva. Musíme im odovzdať históriu a pripraviť ich na dobrú budúcnosť.